V monografii sa na základe filozofických textov rozoberajú dialektické myšlienky renesančných mysliteľov (M. Kuzänsky, J. Bôhme), filozofov žijúcich a tvoriacich v období nadvlády metafyzických systémov (17. storočie a začiatok 18. storočia: F. Bacon, R. Descartes, B. Pascal, B. Spinoza, J. Toland, G. W. Leibniz), ako aj filozofov, ktorí rozvíjali dialektické myšlienky v období, keď už nastala kríza metafyzického spôsobu myslenia (F. Voltaire, L. M. Deschamps, J. J. Rousseau, D. Diderot). Na základe týchto rozborov autori poukazujú, ako sa najlepšie výdobytky dialektického myslenia tohto obdobia stali východiskom a jedným z teoretických zdrojov nasledujúceho rozvoja dialektiky v nemeckej klasickej filozofii koncom 18. a v prvej tretine 19. storočia.
Nevyhnutné