(H2) V prvej časti vyskúmal prvé slovenské preklady zo staršej ruskej literatúry od Slova o polku Igorovom cez Deržavina až po Puškina, objavil neznámeho prekladateľa Igora do nemčiny (S. Rožnay), skúmal častejšie pomer štúrovcov k slovenskej literatúre, ale z problému Slováci a Puškin, ktorý autor mnoho ráz skúmal, vzal iba jednu štúdiu ako na ukážku (Jesenský a Puškin). V druhej časti načrel do stykov poľsko-slovenských počínajúc Kochanowským, koncentroval sa však viac na prvú polovicu 19. storočia, na povstalecké piesne a ich melodický aj textový ohlas, osobitne si všimol v medzislovanských variantoch ohlas piesne Jeszcze Polska ... vo všeslovanskej hymne S. Tomášika - Hej, Slováci! a kritizoval Hviezdoslavove preklady z Mickiewicza. Z tretej časti o slovensko-českých vzťahoch autor vypustil mnohé štúdie a len náznakovo sa zamyslel nad barokovými prejavmi slovanskej spolupatričnosti v barokovom období (16.—18. storočie) v českej i slovenskej, vzájomne na seba účinkujúcej literatúre, pristavil sa ori probléme básnického baroka v oboch literatúrach a naznakom poukázal na vzťah I. Krásku k poézii P. Bezruča. - (Brdáň Rudo)